Fašiangy sú obdobím od Troch kráľov do Popolcovej stredy, kedy začína 40-dňový pôst. Pôvodne, charakter fašiangov odrážal rytmus života na dedine. Pretrvávajúca zima, práce na roli sú v nedohľadne, naopak blížiaca sa jar a predveľkonočný pôst. To vyústilo v rôzne magické úkony, ktoré mali v nadchádzajúcej sezóne blahodárne pôsobiť najmä na úrodu a prosperitu rodiny.
Pre fašiangové obdobie sú typické, zábavy, plesy, bály, svadby, zabíjačky a hodovanie. Najdôležitejším obdobím boli tri dni pred ukončením fašiangov a posledná fašiangová nedeľa, kedy sa chodilo z domu do domu na tzv. ostatki (fašiangové obchôdzky). Mládenci oblečení v maskách za sprievodu hudby navštevovali domy a za to dostali odmenu. Zväčša to boli vajíčka, koláče, peniaze, klobásy a slanina, ktoré sa napichávali na ražeň a samozrejme pálenka.
Fašiangová výslužka. Fačkov pri Rajci. Igor Grossman. 1955. Zdroj: webumenia.sk
Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide,
kto nemá kožuška zima mu bude.
Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem,
dajte mi slaninky, nech sa popasiem.
Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy,
jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy.
Tuto nám nedali, tuto nám dajú,
tu koňa zabili, tu rebrá majú.
A my žiaci, neboráci, nemáme čo jesti,
musíme sa z domu, do domu po dedine pliesti.
Fašiangové jedlá mali často obradnú funkciu. Varili sa dlhé cestoviny, aby sa zaistilo, že ľan, obilie a konope budú rovné a dlhé. Rovnako i jedenie vaječných jedál malo rituálny charakter a súviselo s plodnostnou symbolikou.
Typickým jedlom pre obdobie fašiangov je vyprážané pečivo, ktoré do ľudovej stravy preniklo z meštianskeho prostredia. Vyprážalo sa na masti, ktorej bolo v čase fašiangových zabíjačiek dostatok. Bolo pripravované z kvalitnejšej, zväčša pšeničnej múky, cesto sa zarábalo mliekom a dosladzovalo cukrom. Z redšieho kysnutého cesta sa lyžicou do horúcej masti hádzali tzv. myšky, ktoré sa po upečení posypali strúhanou čokoládou alebo smažení vrabci.
Augustin Paulovič: Slovenská kuchárka, 1920.
Kysnuté alebo nekysnuté pečivo sa naopak tvarovalo do rôznych symbolických tvarov (ďatelina, dieťa, kosoštvorec). Šišky, krapne, pampúchy, fánky, boží milosci, triesky pečieme dodnes.
Žela Inovecká v Slovenskej ľudovej kuchárke z roku 1944 píše: „Najznámejšie fašiangové pečivo sú šišky, ktoré pečieme od Nového roku až do posledných fašiangov. Po Novom roku je čas zakáľačiek a masti je hojne, netreba ňou sporiť. Ani sa nemôže, lebo len tak sú šišky chutné, ľahké a pekné, keď plávajú v masti a len tak sa utvorí okolo nich ten biely pruh, ktorý musia mať šišky, lebo len tak sú podarené. Dobré a pekné šišky urobiť nie je veru ľahká vec, treba dbať na to, aby sa cesto nezachladilo, inak nebudú ľahučké ani nadýchané. Keď moja stará mama pekávala šišky, zatvorila kuchynské dvere kľúčom a nemohol nik ani von ani dnu. Pravda, šišky boly (sic!) také, aké teraz nevídať! Aby sa masť pri pečení šišiek nepálila, vložíme kúsok mrkvy. Masť po vypekaní šišiek môžeme ešte použiť, keď ju po vychladnutí obozretno slejeme (sic!) do studenej vody. Masť navrchu stuhne a môžeme ju používať ako čerstvú.“
Augustin Paulovič: Slovenská kuchárka, 1920.
K fašiangom neodmysliteľne patrili (a dodnes patria) zakáľačky, ktoré sa vždy robili za pomoci vyučeného mäsiara.
Terézia Vansová: Nová kuchárska kniha. 1930.
Pred zakáľačkou. Martin Martinček. 1958-62. Zdroj: webumenia.sk
Typickými zabíjačkovými jedlami sú klobásy, tlačenky (i údené), jaternice (plnené ryžou, krúpami, pohánkou, pšenom), huspenina, slanina, škvarky. Ak po zabíjačke zostali črevá, aby nevyšli nazmar plnili sa i zemiakmi. V kysuckom nárečí sa takéto zemiakové klobásy nazývajú pečené bachorká.
Ján Babilon: Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči. 1870.
Ján Babilon: Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči. 1870.
Fašianok je milý sviatok,
ponúknite šunky plátok,
slaninku aj klobás pár,
neľutujte pre nás dar.
My vám za to zaželáme
zdravie, šťastie, požehnanie,
nech sa majú dobre muži
aj ich rúče, milé panie.
Keď pálenky pridáte,
do roka si vašu dcéru
isto-iste vydáte
a keď dáte vína,
oženíte syna.
Špinavá kuchyňa je šťastná kuchyňa 