Naše vlakové dobrodružstvo na Srí Lanke (časť II.)

Prvé dva dni v Negombe sme si naozaj užili. Spočiatku nás premáhala neistota, no zároveň sme pociťovali ohromné vzrušenie zo všetkého nového, exotického, neznámeho. Tieto dni mi pripomína občasná správa na Viberi od Jerryho, ktorého sme spoznali pri prechádzke na pláži.

Na tretí deň sme mali naplánovaný presun do Pinnawaly. Z Negomba tam však žiaden priamy vlakový spoj nechodí, takže sme najprv museli absolvovať hodinovú cestu na vlakovú stanicu v Ragame, odkiaľ nám šiel vlak do Rambukkany, z ktorej sme si museli odšľapať asi 2 km do cieľovej stanice. A to všetko s celým nákladom na chrbte. Ale pekne poporiadku.

Hodinová cesta tuk-tukom bola skutočným zážitkom. Boli sme súčasťou riadeného chaosu, ktorému dodnes nerozumiem. Na neriadených križovatkách si za zvláštnych pravidiel autá, motorky či tuk-tuky nedávali prednosť, no aj napriek tomu, sme neboli svedkom ani jedinej nehody. Na semafóroch sa z dvoch jazdných pruhov stali aj štyri či päť, keď sa vedľa seba naskladali motorky, tuk-tuky a občas aj nejaké luxusnejšie auto, ktoré však bolo skôr výnimkou. Krátke video zo srílanskej premávky nájdete tu.

Keď zrazu tuk-tukár zastal a povedal, že sme už na stanici v Ragame, nechcela som veriť vlastným očiam. Mali som pocit, že sme vystúpili na Luníku IX. Vzali sme svoje batohy na plecia a šli si kúpiť lístky do druhej triedy, pretože sme chceli cestovať čo najpohodlnejšie. To sme však ešte netušili ako to celé dopadne.

DSC02889

Samozrejme v tom sparne sme mali v rukách fľaše s vodou a neustále sme dopĺňali tekutiny. Avšak pri dlhšom čakaní som musela použiť WC, ak sa to tak dá nazvať. Príjemným prekvapením bolo, že aj na tak malej vlakovej stanici mali toalety, no nepríjemným bolo keď som do nich vošla. V prvom rade som najprv prepadla jednu pani a v druhom, keď som sa dostala do “kabínky” čakala ma tam stupačka s vedierkom uloženým pod ventilom, ktoré slúžilo na splachovanie.

Pri kúpe lístkov sme kládli dôraz na to, aby sme skutočne dostali lístky do druhej triedy a taktiež na číslo koľajiska. To bolo vypísané na drevenej tabuli, škoda len, že sinhálčinou  a tamilčinou. Preto sme sa na okienku vypytovali kde presne bude vlak pristavený. Chlapík za priehradkou povedal, že na dvojke, ale že v prípade zmeny to budú hlásiť. Neustále som sledovala hodinky, kedy už konečne príde náš vlak. Počas nášho vyše hodinového čakania hlásili rôzne oznamy, avšak opäť iba v domácich jazykoch, takže ak by aj zmenili koľajisko, nerozumeli by sme. To som už začínala byť skutočne nervózna.

 

DSC02887

Keď už sa blížila hodina H, vzali sme vaky na plecia a sledovali či nejaký vlak prichádza. A skutočne prišiel. No akonáhle som videla ľudí doslova visiacich von z každého jedného vozňa bez označenia akejkoľvek triedy či cieľovej stanice, začala som pobehovať a každého sa vypytovať či je to vlak do Rambukkany. Každý, že nie, to je do Kandy. Potom jedna milá Srílančanka, trochu zdatná v angličtine pritákala, že áno, ide aj do Rambukkany.

V jednej ruke som stískala lístok, v druhej fľašu s vodou a pri pohľade na preplnený vlak som mala adrenalín na maxime. Nemali sme inú možnosť, iba nastúpiť i keď prakticky nebolo kam. Lístok som zakusla, fľašu s vodou nechala na nástupišti a naskočila som aj s obrovským batohom na chrbte na druhý schodík.

Schytila som držadlá, no ruky sa mi tak potili, že prvou myšlienkou bolo, že sa počas jazdy určite vyšmyknem a zabijem. Na schodík (posledný) za mnou sa postavil môj manžel (opäť s vakom na chrbte) a za neho niekoľko ďalších domácich. V tom sa vlak pohol. Neviem ako dlho sme takto išli, možno 5  a možno aj 30 minút. Fakt neviem, mám zatmenie. Bol to pre mňa taký šok, že ešte aj teraz keď o tom píšem, srdce mi zrýchlene búcha.

Počas jazdy som cítila obrovský tlak. V tom som sa zrazu, ani neviem ako, ocitla vo vlaku. Stála som úplne na kraji, držala som sa zubami, nechtami dverí, ktoré sa vo vlaku na Srí Lanke nikdy nezatvárajú (veď by sa ani nezatvorili). Nakoniec sa dostal dnu aj manžel. Milí spolucestujúci mi pomohli zložiť vak a ešte milšia Srílančanka mi ponúkla rameno, aby som sa jej mohla držať. Na to sa nás spýtala, či máme lístok do druhej triedy, že toto je tretia. Vozeň druhej triedy je vraj na opačnom konci.

Na ďalšej stanici sme vyskočili z vlaku a bežali na druhý koniec. Vozeň druhej triedy bol o niečo prázdnejší. Hneď sme sa dostali dnu, na okraj dverí.

DSC02892.JPG

DSC02893.JPG

Ako sme sa viac presúvali do vnútrozemia krajina sa nám menila priamo pred očami. Po vystúpení v Rambukkane sme sa ocitli takmer v džungli. Iná vegetácia, iný vzduch a samozrejme dážď. Obliekli sme si pršiplášte a vydali sa na pochod do slonieho sirotinca v Pinnawale.

DSC02894.JPG

DSC02897.JPG

Boli sme ubytovaní priamo v Pinnawale, na ulici, ktorou chodia slony do kúpeľa. Vďaka tomu sme ich mohli pozorovať ráno z balkóna či kedykoľvek počas dňa bez toho aby sme si museli kupovať vstupenku. Bol to ozaj zážitok keď sa okolo nás vo vzdialenosti sotva 2 metrov prechádzali títo nežní obri. Video nájdete tu.

DSC02965

DSC02975.JPG

Do Pinnawaly ľudia chodia v obrovských skupinkách, zájazdovými autobusmi či so šoférmi, avšak iba na skok. Obzrú si slony a zvyčajne ešte v ten deň sa poberú na ďalšie miesto. My sme si na Pinnawalu vyhradili dva dni, pretože sme mali v pláne navštíviť aj miestny buddhistický chrám uprostred džungle.

Počas prvého večera v Pinnawale sme sa usadili v čínskej” reštaurácii, ktorá však ponúkala srílanske jedlo s miernymi obmenami.

Domáci sa k nám prihovorili, zisťovali odkiaľ sme , či u nás doma máme slony a nezabudli sa spýtať tradičnú otázku, ktorá nás sprevádzala celé dva týždne: Sri Lanka good?”

Na ďalší deň, po dlhom kochaní sa slonmi, sme sa vybrali smerom k buddhistickému chrámu. Z hlavnej cesty sme zabočili doprava a zrazu sme sa ocitli uprostred bujnej vegetácie s malými domčekami rozosiatimi navôkol.

DSC02986.JPG

DSC02990

DSC02991.JPG

DSC03009.JPG

Pomaly sme sa blížili k chrámu, ktorý nie je až takou turistickou atrakciou ako slony. Preto sme šli opatrne a iba opodiaľ sme nakúkali či môžeme vstúpiť. Zrazu k nám pribehol mladý chalan, ktorý nám hneď ponúkal, že nám všetko poukazuje. Bohužiaľ jeho angličtina bola viac ako mizerná, takže sme sa nič nedozvedeli, avšak zažili sme zážitok o ktorom sa nám ani nesnívalo.

Najprv nás vzal do malej svätyne, kde sa miestne staršie dámy modlili a viedli rozhovor. Slušne som sa opýtala či si ich môžem odfotiť a ony hneď súhlasili. Zrazu ani neviem ako chalanisko držal v rukách môj foťák a už aj nás cvakal v objatí starých dám.

DSC03015.JPG

DSC03017.JPG

Spravili sme ešte zopár záberov a vybrali sme sa k mníchovi, ktorého zuby boli červené akoby celý deň obhrýzal surové kosti. Chalan si zrazu pokľakol a sklonil hlavu k mníchovým nohám. My sme zrazu spontánne jeho konanie napodobnili a pocítili mníchovu ruku na naších pleciach. Z úst mu vyhŕklo: „Bless you!” Bol to jeden z najsilnejších zážitkov, ktoré mi dodnes vytvárajú husiu kožu.

DSC03014.JPG

DSC03018.JPG

V ďalšej časti sa dočítate o ďalších zážitkoch, o pokazenom tuk-tuku, zlatom kláštore, či o trhu a chaose v Kandy!

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s